KAM S VNUČKOU? Aj na zámok vo Vígľaši.
Ilustračné foto – pás cudnosti to zámku.
Oblaky sa pretŕhali, keď sme zastali na parkovisku pri zámku, ktorý je dnes aj hotelom, aj reštauráciou, Čo ako som skúšal, do upírej izby sa nedá len tak pozrieť, Dozviete sa, že je tam skriňa, ktorú keď otvoríte, uvidíte dvere. Nasledujú schody, podzemné priestory zdobené nejakými kosťami a tajný východ. To si môže užiť len hosť, ktorý si izbu zaplatí.
Ktovie, kto tak urobil. Portréty významných návštevníkov sú tu časté. Od cirkevných hodnostárov, po amerických dôstojníkov.
My, smrteľníci si zaplatíme vstupné a ideme na prehliadku. Je pomerne krátka, takže nedá sa nudiť a chvíľami je aj celkom zaujímavá. Napríklad aj tým, čo i dnes vedia remeselníci vyrobiť. Najväčší kozub, z Rumunska prišiel odborník na zábradlie a podobne. Ono, veľa starého tu reálne nie je. Počas 2. Svetovej vojny sa na zámok dobre mierilo. No, zaplat pánboh, že sa ruiny takto krásne zmenili. Nestačili len peniaze, ale aj mať nervy s pamiatkármi. Lebo, boli to ruiny, ale všetko sa muselo urobiť ako kedysi. Vzácne kamene, ktoré sa nezmestili do objektu, sú ešte aj okolo zámku.
Je ľahké prečítať si na internete históriu, ale len ja mám pochabé nápady, ktoré sa k histórii viažu. Lráľ Ján Luxemburský bol vraj slabý panovník. Šľachta ho zvolila len preto, že sľúbil poslušnosť. Šľachta? Dnes máme demokraciu . Volíme všetci. Toho, koho si vyberú médiá v rukách šľachty. Ako vtedy, tak aj dnes? Každá doba má svojich oligarchov a svoju Pentu. A možno aj svoje mimivládky.
A ešte čosi. Matej Korvin zistil, že sa počas oslavy rýchlo míňa mäso. Služobníctvu prikázal, aby zatancovalo odzemok. Spod košieľ im všetko povypadávalo.
Odvtedy vraj Detvanci povinne nosia krátke košeľe.
No a vnučka bola nakoniec nanajvýš spokojná. Lávový koláč, teda s tečúcou horúcou čokoládou, sa jej veľmi zapáčil.
