Keď si tak človek vylihuje na pláži strediska Sant´ Alessio Siculo, pohľad mu občas zablúdi na starú pevnosť strážiacu pláž a najmä večer ho lákajú svetlá vysoko nad hlavou. Je zrejmé, že je tam nejaká zrúcanina hradu, že sú tam kostoly, ale žijú tam vôbec ľudia? Alebo je to len spleť minulých osudov?
Kto navštívil svetoznámu Taorminu, tiež postavenú vysoko na skalách, ten si asi hneď dokáže predstaviť, čo ho tu čaká. S malým rozdielom. Kým Taormina dnes oslepuje aj množstvom značkových obchodov, prepychových kaviarní a reštaurácií, Forza D´Agró je úplne iná. Je to spleť uzučkých uličiek, zväčša smerujúcich na zrúcaninu hradu vysoko na skale.
Je to dedinka, ktorá privíta návštevníkov nápisom, že ste 420 metrov nad morom. Po strmých serpentínach veru skoro rovno nad morom. A informáciami o kostoloch i rôznych stavbách. Tam hen je 13. storočie, tam zase 15. storočie, archeológovia hovoria aj o antike, niektoré múry dnešných domov majú steny architektonicky nápadne podobné tomu, ako stavali starí Rimania a Byzantínci.
Pravda je taká, že pod dnešným názvom žije obec od roku 1117. Predchádzajúce názvy upadli do zabudnutia. Na tomto, už tisícročia obývanom mieste, majú Taliani a Sicílčania smolu. Nesmú trúbiť. Miestni chcú mať pokoj a nie počúvať vytrubovanie áut. Neviem, ako to motoristi vydržia. Prečo však delím Talianov a Sicílčanov? Sicília je autonómna, Sicílčan nie je Talian. Tak tvrdia domáci.
Videl som jeden malý hotel, dve cukrárne, nejakú reštauráciu, pár ponúk ubytovania v súkromí a to je všetko. Pred katedrálou bol hlúčik ľudí. Nakrúcali tu práve nejaký film. Čo bolo zjavne príjemné spestrenie horskej samoty pre domácich i pre nás, niekoľkých cudzincov.
Nestačil som sa skrúcať a fotografovať. Nádherné scenérie starej dediny. Mnohé domy sú už zrúcaninami, v mnohých sa ešte žije. Pod normanskou vežou vidím prilepený dom aj so záclonami. Už skoro pod hradom, pomaličky, v strmom svahu vyloženom kameňmi kráča pani s chorými nohami. Ako tu len môže žiť? Tak uvažujem pri pohľade na bolesťou skrivenú tvár.
Niektoré záhradky, veľké trikrát tri metre, sú spustnuté, v iných rastú paradajky a baklažány.
Nádherný, asketický, romantický svet ponúkajúci domácim len ťažké živobytie. Okrem tých, ktorí sa už upísali cestovnému ruchu.
Slová mi nestačia, rozpačito priznávam, že ja som tú krásu nedokázal celkom nafotiť a neviem ju ani opísať. Sem treba prísť, tu si treba dať capuccino, tu sa treba poprechádzať, vystúpiť až do cintorína, kde stále pochovávajú v tieni starých hradieb niekedy pyšného hradu.
Som rád, že mi osud doprial tento zážitok.
Ľ. MOTYČKA
