Etna turistická a komerčná
Nedá sa povedať, že by Etna bola od Katánie ďaleko. Nakoniec, lávový prúd pretína aj diaľnica obchádzajúca mesto. Je to úchvatný pohľad. Z jednej i druhej strany je stuhnutá láva a medzi tým sa rútia autá. V roku 1669 láva zaplavila toto mesto a takmer úplne ho zničila. A nečudujme sa. Etna je najaktívnejnejšia sopka na svete. Len v historických časoch kronikári zaznamenali 135 erupcií.
V dvadsiatom storočí bola najsilnejšia erupcia v roku 1983. Vtedy ľudia po prvýkrát použili výbušninu na to, aby prúd lávy odklonili iným smerom.
Kým našinec má obavy ešte aj teraz, keď je sopka nepretržite monitorovaná a z krátera vypúšťa láskyplný jemný dym určený akurát tak na potešenie turistov, stráne sopky sú porastené, najskôr pomarančovníkovými sadmi, neskôr jedlými gaštanmi a potom už len drobnými kvietkami, ktoré sa ako prvé uchytávajú na láve. Pomedzi to žijú ľudia v mestách, dedinách i na romantických samotách. Neboja sa. Veď, keď tečie dolu brehom láva, ide pomerne pomaly. Je čas zutekať, odkloniť ju a podobne. Aj príroda ukazuje, že láva nezmôže všetko. Pomedzi lávové prúdy sú vyrastené borovice, ktoré nespálilo. Pravda, aj tie rastú na rozdrobenej láve, ale to už bolo dávno.
Priznám sa, že veľké výšky mi nerobia dobre. K jednému z bočných kráterov som sa priblížil veľmi úctivo a aj tak mi prišlo zle pri pohľade na takmer kolmé čierne steny. Pri obchádzaní ďalšieho malého krátera som dostal strach, že ma odfúkne vietor. Moju fototašku som zachytil v poslednej chvíli. Poviete si, že pri mojej hmotnosti je to nezmysel, že by sa mali báť chudí a ľahkí. Ľahko sa to povie, ale keď ja mám takú veľkú plochu…
A to som bol iba vo výške 1900 metrov nad morom. Bežne turisti pokračovali lanovkou do výšky 2900 metrov a niektorí odtiaľ ešte vyššie na džípoch do výšky 3300 metrov. Až po kráter. A jedna slovenská dievčina sa mi priznala, že pri silných poryvoch vetra, keď ju tvár bolela bičovaná jemným čiernym prachom, zohýnala sa drepu od strachu, že ju sfúkne. Keď sme sa vrátili dole, pochopil som, čo sa stalo. Rozfúkal sa silný vietor, striedali sa vzdušné prúdy. Ešte deň predtým vystupovala teplota nad 40 stupňov, teraz v silnom vetre už len na 30.
Pokojne som si poprezeral suvenírové obchody, kúpil domov oheň Etny, čo je 70 – stupňový likér a počkal som si na odvážnejších. Dosť potešenia som mal z fotenia zjazdovky, lebo v zime je tu vraj fantastická lyžovačka, a z fotenia kvetov, ktoré sa ako prvé zahryzli do lávy. Inak, s tým snehom si nevymýšľam. Ešte ho bolo aj v ten koncojúnový deň niekde vidieť.
Donedávna sneh a ľad uchovávali ľudia v lávových jaskyniach. V Katánii sa v lete zišiel. Teraz už majú, samozrejme, všetci poriadne chladničky a mrazničky.
Bol som tam, odvážnejší nech sa mi vysmejú, ale ja si budem ďalej húsť to svoje, že rozhodnosť a odvahu nech radšej prejavím tam, kde cítim, že to má zmysel. No a na záver ešte jedna informácia. Keď to zase buchne, do výšky lietajú balvany veľké ako autobus, a čierny prach budú vraj zametať ešte aj v severnej Afrike.
Ľ. MOTYČKA
P.S – S odstupom času som si pri čítaní mojich zápiskov tesne po návšteve úbočia Etny uvedomil, že kým ostatní sa tam spokojne prechádzali a bez problémov nazerali do strmých priepastí, ja som sa bál. Prečo si to nepriznať. Preto som sa rozhodol nič nemeniť. Nech sú moje dojmy autentické a neskresľované časom. Tým, ktorí nemajú túto fóbiu želám nádherné zážitky.
