Leto a festivaly neodmysliteľne patria k sebe. Ak sa vám naše slovenské festivaly okukali, odporúčam trošku exotiky v podaní trúbkarského festivalu v srbskej dedinke Guča. My sme sa tam vybrali. Aby sme to mali dobrodružnejšie, rozhodli sme sa, že pôjdeme do Srbska s kamarátkou stopom. Do Nového Sadu nám to s troma prestupmi trvalo 9 hodín. Na to, že sme sa namiesto plánovaného prechodu Szeged, dostali do Srbska cez hraničný priechod Hercegszanto-Bački Breg (kde v čase nášho prechodu prešlo iba zopár áut) si myslím, že sme to zvládli v slušnom čase.
Na druhý deň pokračujeme z Nového Sadu cez Belehrad až na Guču. Stopneme si troch chalanov, ktorí už majú dosť nabalené auto, tiež idú na festival, takže slovo dalo slovo, naše batohy uviazali na strechu a v dobrej nálade sa presúvame ku Guči. Tento rok sa koná jubilejný 50. ročník tohto festivalu, takže všetko je akési veľkolepejšie a hlavne, festival trvá desať dní (budúci rok bude trvať napríklad iba päť). V porovnaní s našimi festivalmi ma tu upútalo niekoľko vecí. Vstupné sa neplatí, ale organizátori festivalu si to vynahradili parkovacím – desať eur za auto. Stanové mestečká sú na každom kroku a majú rôznych prevádzkovateľov. Domáci ponúkajú miesta na stanovanie či parkovanie aj vo svojich záhradách (festival je v tejto malej obci s dvetisíc obyvateľmi veľkou udalosťou a hlavne príležitosťou na privyrobenie). Ceny sú rôzne, v našom „mestečku“ vyberali pätnásť eur za osobu na celý festival. Nachádzalo sa neďaleko starého cintorína, čo však stanujúcim na nálade vôbec neubralo. S hygienou je to tu v porovnaní s našimi festivalmi trošku horšie. Provizórne sprchy, WC – tzv. turecké, alebo neďaleký les. Na našich festivaloch tak populárne chemické záchody tzv. Toi Toi sú tu spoplatnené (30 centov). Celý deň pri nich vytrvalo sedia vyberači poplatkov, často s celými rodinami, medzi dve búdky natiahnu plachtu a pod ňou spí v kočíku dieťa. Okrem hygienických zariadení ma prekvapil aj štýl stanovania domácich. Srbi stanujú so všetkým, čo k tomu patrí, niektorí varia pred stanmi v kotlíku polievku, ďalší zase na ražni opekajú celé prasiatko. Kreslá, stolíky, či lavice… kvôli svojmu pohodliu si sem Srbi často presťahujú polku domácnosti. Večerné posedenie okolo ohníka tiež nie je vzácnosťou. Stanuje sa aj pri neďalekej rieke, v ktorej sa ľudia cez deň či v noci nielen kúpu, ale aj tancujú a zabávajú.
Vyššie spomínané nedostatky však úplne vyváži festivalová atmosféra. Večerné koncerty na miestnom futbalovom štadióne tu majú neopakovateľné čaro. Srbi sú neskutočne hrdí na svoju vlasť a väčšina pesničiek sa nesie v národnom duchu. Z každej strany niekto máva srbskou zástavou, ľudia pískajú na píšťalkách, hrajú na suvenírových trúbkach či bubnoch, ktoré predávajú na každom kroku a všetci spolu skáču a spievajú ich „národniaky”. Aj napriek tomu, že textom piesní rozumiem málo, rýchlo ma nálada davu stiahne so sebou. Po koncertoch pokračuje zábava v početných uličkách a podnikoch, ktoré žijú festivalom aj cez deň. Dychovkové kapely (prevažne rómske) sa premávajú hore dole a vždy sa pristavia pri nejakej skupinke ľudí, začnú hrať a zábava sa začína. Srbské dináre, alebo eurá končia na čelách hudobníkov, v ich trúbach, jednoducho kade- tade. Párkrát sa nám naskytne obraz miestneho „pracháča” sediaceho za stolom na terase reštaurácie, obkoleseného skupinou trubačov, ktorí mu trúbia priamo do uší (prejav veľkej priazne tomu, kto im dobre zaplatí). Nové talenty medzi dychovkovými skupinami sa predvádzajú na pódiu. Víťazi v rôznych kategóriách (najlepšia pesnička, trubač, originálna hra…) sa tešia veľkej popularite na festivale aj na budúci rok. Ak si chcete trošku oddýchnuť od ruchu festivalu, odporúčam navštíviť trubkárske múzeum. Dokonca aj voda vo fontáne pred ním vystrekuje z trúb.
Väčšina kapiel hrá tie isté balkánske rytmy, takže po pár dňoch nás to ťahá do hôr. Ovčiarsko-kablarská tiesňava je pre nás ako balzam na dušu. Preteká ňou rieka Západná Morava a nachádza sa neďaleko dedinky Ovčar Banja, ktorá je známa aj kúpeľmi. Túto oblasť volajú „Srbská svätá hora“, a to vďaka početným kláštorom (v súčasnosti je ich už len desať, jeden kostol a jedna posvätná jaskyňa). Miestni majú asi zmysel pre humor, pretože okrem nápisu v cyrilike nás na kláštore nápis v angličtine upozorňuje na „Monsteries“ (našťastie, žiadne strašidlá nerušili harmonické chvíle v tomto krásnom kúte Srbska). V ženskom kláštore svätého Nikolu nám mníška Anna rozprávala príbehy o živote v kláštore a na konci si smutne povzdychla nad budúcnosťou jeho obyvateliek. Mladých záujemkýň o takýto spôsob života je stále menej a staršie mníšky už toľko nevládzu. Našťastie, vždy sa nájdu dobrí ľudia, ktorí ochotne pomôžu s prácou v záhradke či údržbou kláštora. V strede jeho nádvoria je strom želaní. Trikrát ho obídete, v duchu si niečo prajete a na záver si musíte odlomiť kôru z kmeňa. Uvidím, či sa mi moje želanie splní…
Táto oblasť je zaujímavá nielen kláštormi, ale je tu aj možnosť športového vyžitia. Rybárčenie, plávanie v rieke, plavba plťou a hlavne turistika na vrcholy Ovčar a Kablar, ktorých steny sú aj populárnou lezeckou destináciou. My sa vyberáme na vychádzku ku kostolu svätého Sávu. Od horskej chaty a reštaurácie Dom je to asi hodinku chôdze. V druhej polovici výstupu sa z lesa prehupneme medzi skaly a šplháme sa strmo nahor, až sa pred nami pod skalným zrázom zjaví spomínaný kostol. Ďalej sa už nedá ísť, kostol je zavretý, takže ho obdivujeme iba zvonka a ideme hľadať „svätú vodu“, kvôli ktorej sem chodia ľudia zďaleka. Vraj má liečivé účinky. V dutinách skál nachádzame peniaze, hrnčeky, lieviky, aj obrázky svätých. Vody je pomenej, predsa len je pomerne horúco. Cestou dole sa zoznamujeme s miestnym turistom a po krátkom rozhovore zisťujeme, že je tiež členom horskej služby. Neskôr spoznávame aj ďalších členov a dozvedáme sa, že na hrebeni stavajú via ferratu a nadviazali spoluprácu s členmi našej horskej služby z Vysokých Tatier. Naši „horskáči“ ich učia a odovzdávajú im svoje skúsenosti. Už teraz má táto tiesňava čo ponúknuť a budujúca sa via ferrata ma sem láka prísť znova.
Poslednou zastávkou na našej ceste stopom po Srbsku je hlavné mesto Belehrad. Keďže je horúci letný deň, poprosíme chalana, ktorého sme si stopli, nech nás vysadí na pláži Ada Ciganlija. Táto oblasť Belehradu je jeho pýchou a právom sa nazýva aj belehradské more. Ada Ciganlija bola pôvodne ostrov na rieke Sáva. Vytvorením dvoch priehrad na pravom ramene rieky bol ostrov umelo zmenený na polostrov a vzniklo aj jazero, na brehu ktorého dnes oddychujú tak domáci ako aj zahraniční turisti. Rozsiahle parky, pláže, športoviská, reštaurácie, ihriská, sprchy, šatne, požičovne bicyklov či kolieskových korčúľ. Samozrejmosťou sú plavčíci a v plytkej vode bolo dokonca ohradené miesto pre deti. Stredisko ako pri mori. Bola som príjemne prekvapená (aj tým, že sa tu nevyberá vstupné). Belehrad je preslávený aj svojím nočným životom. Kamarát nazval toto mesto ako jeden veľký žúr. Okrem množstva klubov a barov sú veľmi populárne hlavne tzv. Splavovi (plávajúce bary) popri riekach Sáva a Dunaj. Počas nášho pobytu sa v meste konal vychýrený pivný festival. Tento rok ho počas piatich dní, podľa informácií na stránke festivalu, navštívilo takmer milión ľudí. Pivá rôznych značiek, koncerty až do rána, pivné súťaže. Festival so všetkým, čo k tomu patrí. Po koncertoch sa presúvame vychutnať si ešte atmosféru večerného Belehradu. Zablúdime aj do bohémskej štvrte Skadarlija. V podstate je to skôr ulička, dláždená tzv. mačacími hlavami, ktorá sa nachádza neďaleko centra mesta a je dlhá necelých štyristo metrov. V minulosti tu žili a tvorili mnohí básnici, spisovatelia či maliari. Jednoducho, bola to umelecká štvrť, ktorá je dnes skôr turistickou atrakciou s reštauráciami, hotelmi, galériami a obchodíkmi. Ale stále si zachovala čaro dávnych čias.
Na druhý deň pokračujeme obhliadkou mesta. Prvá zastávka, ktorú odporúčam každému návštevníkovi Belehradu, je Kalemegdan – pevnosť a park nachádzajúci sa v starej časti mesta. Prechádzka pomedzi múry pevnosti, krásne výhľady na mesto a na sútok rieky Sávy a Dunaja a návšteva kostolov Ružica a Sveta Petka, nám zaberú necelé 2 hodiny. Môžete tu však stráviť aj celý deň. V areáli sa nachádza napríklad aj vojenské múzeum, či galéria a neďaleko pevnosti mestská ZOO. Spomínané kostoly odporúčam navštíviť kvôli ich špecifickosti. V blízkosti kostola Sveta Petka sa nachádza zázračný prameň. Kostol Ružica zase prezývajú vojenský kostol. Okrem toho, že v minulosti slúžil aj ako sklad pušného prachu má netradičnú výzdobu. Dva lustre vyrobené z nábojníc a mečov. Najväčším lákadlom je však pre mňa katedrála svätého Sávu. Je to najväčšia pravoslávna katedrála v Srbsku a na Balkáne a jedna z najväčších na svete a je venovaná zakladateľovi srbskej pravoslávnej cirkvi, svätému Sávovi. V pravom zmysle slova to katedrála nie je. V srbčine sa nazýva chrámom a katedrálou sa nazýva len vďaka svojej impozantnosti. Pôsobí naozaj veľkolepo, veď najvyššia kupola má 65 metrov. Ďalším pravoslávnym kostolom, ktorý som navštívila, je kostol svätého Marka na okraji parku Tašmajdan.
Nejdem vás tu nudiť rozpisovaním ďalších a ďalších pamiatok a zaujímavostí Belehradu. Je to mesto, ktoré má čo ponúknuť tým skôr aj neskôr narodeným. Nielen Belehrad ale aj celé Srbsko ako krajina stojí za návštevu. Ľudia sú tu milí, ceny prijateľné a porovnateľné s našimi. So stopovaním sme tu tiež nemali problémy (aj keď asi zavážilo, že sme boli dve baby a blondínky). Aj keď cestovný ruch sa tu stále rozbieha, v mnohých veciach sa máme od nich čo učiť. Už len taká drobnosť ako všade prítomné pitné fontánky vás vedia v horúcich letných dňoch príjemne potešiť a pýtate sa samých seba prečo ich je u nás tak málo. Dobrodošli v Srbsku… Mgr. VERONIKA PÁRIČKOVÁ
