Nóri si stavajú drevené domy, obedujú sendvič a sťažujú sa na to, že drobných podnikateľov likvidujú obchodné reťazce. Na život medzi skaliskami, kde je najväčším turistickým ťahákom morský rybolov, si však dávno zvykli.
Ráno o piatej zazvoní budík. Internetové správy s predpoveďou počasia na každú hodinu hlásia, že nočný severák ustupuje a hoci prší, biele hrebene na vrcholoch vĺn sa čoskoro stratia. Na tri vrstvy spodnej bielizne si naťahujeme fosforeskujúce kombinézy a okolo červených domčekov na ostrove Garten mierime k prístavu, ktorý je plný malých škunerov. Keď si na päť metrov dlhý laminátový rybársky čln upevníme udice, náš sprievodca Karol Illéš naštartuje silný motor a loď fičí okolo plytčín, ostrovčekov a kŕdľov škriekajúcich čajok cez Trondheimský fjord v ústrety oceánu. Ešte za brieždenia, po asi trinástich kilometroch rozvážnej jazdy cez stále sa búriaci živel, sme na šírom mori. Vlny sa s nami pohrávajú, no vietor, a aj naše obavy z toho, že nás zhltne Atlantik, v náplave adrenalínu ustávajú. Takto vyzerá začiatok najväčšej turistickej atrakcie stredného Nórska: morský rybolov.
Stáročia si kráľovstvo fjordov so skaliskami vtesnanými do mora okolo Gartenu, ktoré nám už po týždni pripomínali podprsenku, nikto nevšímal. Život drobných rybárov v strednom Nórsku sa odjakživa točil okolo kupčenia so sušenými treskami, aby ešte po druhej svetovej vojne kotvilo v tunajšom prístave dvadsaťšesť malých škunerov. „Mali sme obchodnú loď, ktorá čerstvé ryby každý deň vozila do sto kilometrov vzdialeného Trondheimu. Na ostrove stálo sedem fariem a päť obrovitých stajní pre dobytok a svine. Dnes na more vyráža jeden profesionálny rybár, ostala posledná farma a stajne zbúrali. Väčšina tunajších ľudí pracuje v administratíve, na letisku, vo fabrike na spracovanie rýb v Brekstade, alebo v cestovnom ruchu,“ skonštatuje Svein S?rg?rd, kým od Garden Sjohus na ostrove Garten hľadíme na neopakovateľnú dúhu nad stredným Nórskom.
Dom za člnom
„Garten Sjohus sú v preklade Valiace sa kamene. Je tu silný príboj, ktorý skaly kotúľa po morskom dne, čo poriadne hučí,“ spresní Svein, rybár a majiteľ kempu, ktorý už pred tuctom rokov vsadil na cestovný ruch a dnes má stálu klientelu najmä z Nemecka. Jeho slovám načúva aj cestovateľ Henrich Krejča, ktorý prvý raz rybárčil v Chile. „Bolo to na Ohňovej zemi, v Hornovom myse. Tam som ryby lovil z veľkej námorníckej lode, no dva razy za hodinu mi udicu strhla nejaká morská obluda a tretí prút mi už rybári radšej nedali,“ pridáva jeden zo svojich zážitkov. Kým my z mora vyťahujeme ako stehná veľké tresky, Henrich je jediný, komu sa na návnadu zavesí ihlica. „Páči sa mi! Má načervenavý bocianovitý zobák a keď som ju ťahal z vody, krútila sa ako had. Skoro na seba namotala štyristo metrov dlhé lanko,“ smeje sa cestovateľ, ktorý to lanko rozmotával niekoľko hodín, no neľutuje. Keď jeho ryba zamrzne v mrazničke, vyzerá ako samurajský meč…
Kým my sa na mori zabávame, Svein spomína. Jeho predkovia boli odjakživa spätí s vodou a preto aj jeho rodičovský dom vyrástol doslova pár metrov od zálivu. Postavili ho z dreva a nemá záclony, pretože tak velí nórska tradícia. Lenže, spresní Svein, na pobreží sú len bralá bez stromov a ich dom kedysi stál na inom ostrove. Rodičia ho rozobrali, za člnom pretiahli cez more a opäť zbili na Gartene. „Je tam, kde ho vytiahli z vody. Kedysi mu príboj dokonca obmýval schody,“ prezradí muž, jeho, štrnásťročný syn, je šampiónom v jednom z najprestížnejších nórskych športov: podvodnom morskom rybolove s harpúnou. Obľúbeným športovcom malého Erika je však Slovák Marek Sapara, ktorý hrá za Rosenborg Trondheim futbal. „Máte veľké srdcia a podobáte sa Nórom zo severu. Aj oni sú otvorení a na nič sa nehrajú,“ polichotí nám Svein, ktorý si druhú manželku priviedol z iného ostrova: Filipín.
Taxíky sú lode
Každú chvíľu prší a vietor dvíha poldruha metrové vlny. Slaná voda špliecha do člna, ktorý sa točí po hladine ako škatuľka od zápaliek. Za celý deň vypijeme dve deci čaju, zjeme jednu horalku a modlíme sa, aby vás po nej nerozboleli črevá, pretože sedieť na plastovom vedre, ktoré sa hojdá uprostred oceánu, nie je najpríjemnejší zážitok. Hlad, ani strach ale nevnímame. Myslíme len na udicu, ktorá sa prudko ohne zakaždým, keď na návnadu v hĺbke, skočí mohutná treska. Potom s ňou bojujeme. Jeden meter, to sú tri zábery navijakom, na konci ktorého je okrem metajúcej sa ryby aj kilová záťaž. Keď je ryba v stometrovej hĺbke otočíte navijakom tristokrát, v tristometrovej, deväťstokrát. Bez prestávky.
Raz lovíme na otvorenom mori, inokedy sa v nečase schováme do zátišia fjordu a sledujeme veľké námorné taxíky, ktoré ostrovný svet spájajú s pevninou. Je chladná jeseň, no všade je plno ľudí, ktorí si chcú oddýchnuť od stresu veľkomesta. Najviac nás však udivuje, čo všetko vytiahneme z chladnej hlbočiny. Tmavé morské tresky, vďaka rozvahe sprievodcu morským rybolovom Karola Illeša, dvadsaťjedenkilového mieňa, ktorý žije v úplnej tme a zime v tristometrovej hĺbke, ale aj makrely, tresku polak, či ostrieže morské. Hlad a únavu začíname vždy vnímať až podvečer, no náš program sa ešte nekončí. V izbe, z ktorej vidno na prístav trajektov, sa napijeme horúceho čaju až po ôsmej večer. Pevná zem pod nohami sa však s nami krúti ďalej… „Obdivujem severských rybárov, najmä na tých staručkých bárkach, od ktorých úlovku záviselo prežitie celej rodiny. Morský rybolov je azda najťažšia profesia na svete,“ myslí si Henrich Krejča, ktorý už precestoval poriadny kus sveta a len v Afrike strávil sedem mesiacov v kuse. Dávame mu za pravdu. Rybačka na Atlantiku je drina, ale stojí za to!
Svetlo je znamenie
Do roku 1970 patrilo Nórsko, ktoré je veľké ako Nemecko, no žije v ňom iba niečo cez štyri milióny obyvateľov, k najchudobnejším v Európe. Všetko sa zmenilo, keď v Severnom mori objavili obrovské zásoby ropy a zemného plynu. Kým dovtedy sa dom na pobreží nedal predať, dnes je osemdesiat percent všetkých chalúp vedľa fjordov prázdninových. Okrem bielej a občasnej modrej, tu dominuje tmavočervená farba, gartkviga. „Keď som bol chlapec, stál kúsok od prístavu veľký sud. Do neho sa hádzali rybie vnútornosti a pečeň, ktoré postupne naberali farbu krvi. Hrozne to smrdelo, no po čase z toho vznikol hustý olej. Vzali sme štetce a natierali tým drevo. Chvíľu to síce páchlo, ale ukázalo sa, že takýto náter odoláva všetkým vrtochom premenlivého počasia,“ presviedča nás Svein, podľa ktorého je najnepríjemnejší nórsky mesiac november.
Vtedy celé dni leje, fúka vietor, no čo je najhoršie, slnko sa na horizonte ukáže iba občas. Svetlá pred vchodom tu však nesvietia len v ponurej jeseni, ale počas celého roka. Je to znamenie pre suseda, že rodina je doma. Nočná lampa v okne bez závesov zasa zachováva súkromie – cez jej jas dnu nevidno. Region Fosen, na ktorého južnom cípe Orland s Gartenom leží, tisícročia strážil obchodné a vojenské cesty do Trondheimského fjordu; dnes sa sem sťahujú najmä turisti. Žiadne kamenné pamiatky, aké sú bežné v strednej Európe, tu ale neobjavíte. „Zato veľryby a kosatky, ktoré na jar tiahnu až ku Gardenu, históriu Vikingov či prechádzky okolo fjordov, sú neopakovateľné. Navyše, v horách ste odtiaľto autom za hodinu,“ hovorí Svein, podľa ktorého je na ostrove najdôležitejšie nielen božské ticho, ale aj Nóri, ktorí sú hrdí na krajinu, v akej žijú.
JÁN DZÚR
